Po tejto príhode pani skončila so všetkými aktivitami a venovala sa len opatrovaniu svojho manžela. Tým však veľmi trpela jej spoločenská duša a tak sa dostala do hlbokej depresie a smútku. Jedného dňa úplne skolabovala a ocitla sa tiež v nemocnici. Keď ju prepustili, nebola už schopná postarať sa o manžela, teda si rodina zaobstarala opatrovateľku. A tu som nastúpila na scénu ja.
Bola to moja prvá rodina v Nemecku a turnusy boli veľmi dlhé, bolo treba zostávať tri mesiace , i viac. Moje deti boli už odrastené, tak som sa po porade s manželom rozhodla, že to skúsim. A aj keď som bola ďaleko od svojej vlastnej rodiny, našla som v mojich starkých druhých rodičov a chápavé duše. Veľa sme sa rozprávali, lebo obaja boli veľmi spoločenskí a inteligentní ľudia. Tak som sa od nich dozvedela výmenou za osudy mojej rodiny o ich pohnutom, ale neskôr i krásnom a naplnenom živote.
Väčšinu ich životných príbehov som sa dozvedela od starkého, lebo jeho manželka absolvovala dlhé liečenie na psychiatrickej klinike. Dedko rád rozprával, a tak som sa ho popýtala na veľa vecí, ktoré ma zaujímali. Na pravej strane pod okom mal nepeknú jazvu, ktorá ho za nepriaznivého počasia veľmi bolievala, ale za nič na svete by si nebol zobral nejakú tabletku. Tak som sa ho raz opýtala, odkiaľ sa tá jeho jazva vzala. Čo mi rozprával, bol hotový román.
Pochádzal z Mecklenburg-Vorpommern (Meklenbursko-Pomoransko), ktoré po druhej svetovej vojne pripadlo Nemeckej demokratickej republike. Zranenie pod okom získal v druhej svetovej vojne, keď ho povolali do Wehrmachtu a lietal skúšobne na vojenských lietadlách. Raz pri takom lete ho zostrelili Američania. Práve kvôli tomu zraneniu hádam prežil vojnu, lebo dlhé mesiace po zostrelení strávil v nemocnici. Keďže mal poranený mozog, musel sa odznova učiť chodiť a rozprávať. Kým sa zo zranenia dostal, vojna sa skončila, ale on sa domov nevrátil, pretože v jeho rodnom Meklenbursku sa usadila ruská armáda. Zostal teda v bývalom zajateckom tábore v Hessensku a hľadal si prácu. Celý deň chodil po okolí a vypytoval sa, či ho niekto nepotrebuje. Navečer sa vždy vracal do zajateckého tábora, ktorý mu poskytoval akú - takú strechu nad hlavou. Nakoniec sa mu podarilo nájsť si prácu na sedliackom dvore, ktorých v tejto oblasti bolo veľa. Tam stretol i svoju budúcu manželku, ktorá vtedy učila v materskej škole. Obaja nemali nič, len to, čo mali na sebe. Rodina starkej prišla pri bombardovaní o celý dom a všetko, čo mali, ledva si zachránili holé životy. Starkej otec bol v zajateckom tábore niekde v Srbsku. Po určitom čase sa dvaja mladí zobrali .
Ona učila v škôlke a zarábala, kým jej manžel študoval. Urobil si odbornú školu, potom maturitu a nakoniec i vysokú školu. Za ten čas všetko financovala starká z jej zárobku. Mali šťastie, lebo po vojne Nemecko nemohlo vydávať peniaze na zbrojenie, tak ich použilo na obnovu hospodárstva a boli poskytované financie rodinám na stavbu rodinných domčekov. Tak sa im podarilo prísť aj k streche nad hlavou. Starký skončil školu a začal pracovať ako stavebný inžinier. Vtedy si konečne mohli založiť rodinu. Narodili sa im dvaja synovia, manželka zostala pri deťoch a teraz živil rodinu on. V práci sa mu darilo, postavil veľa krásnych stavieb a dobre zarábal. Tak sa dvíhala aj životná úroveň rodiny, ale vo svojom domčeku zostali bývať i naďalej. Bol to ten domček, do ktorého som prišla i ja, keď potrebovali pomoc.
Nikdy nezabudnem, keď sa starká vrátila z nemocnice a jedno poobedie mi povedala, že by mi chcela niečo ukázať. Siahla do sekretára a vytiahla odtiaľ zväzok starých listov. Podala mi ho, nech si to prečítam. Rozviazala som stužku, ktorou boli listy zviazané a začala som čítať. Boli to listy, písané ceruzkou a písal ich jej otec a bratranec z frontu ešte za druhej svetovej vojny. Boli plné lásky a túžby po rodine. Dýchala z nich ľudskosť a smútok z toho, že existuje táto hrozná vojna, ktorá nedovolí rodinám, aby prežívali svoje šťastie. Čítala som a v očiach sa mi objavili slzy, také isté, ako v očiach mojej starkej, ktorá tie listy určite poznala naspamäť. Jej otec sa vrátil zo zajateckého tábora až takmer tri roky po vojne a dlho si už rodiny neužil. Zomrel krátko na to na podlomené zdravie, ktoré mu zničil život vojnového zajatca.
Ktosi z mojich slovenských známych mi raz povedal, že chodím do Nemecka opatrovať fašistov. Nie, sú to takí istí ľudia ako naši starí rodičia, len mali tú smolu, že do ich životov vstúpil Hitler.